Dnešná dedina - obec Spišský Hrušov - kedysi osada. Je starého pôvodu. Leží na východnom Slovensku, približne v strede Hornádskej doliny na sútoku potokov Lodiny (Logyna - Lodzina) a Hrušov. Jednotvárny povrch odlesneného chotára tvoria flyšové súvrstvia starších treťohor. Má hnedé lesné pôdy. Stred obce je v 424 m nad morom a chotár 410 - 625 m nad morom. Obec sa spomína ( ako osada )už od roku 1253 pod menom villa Kurtues, roku 1255 ako villa Kurtuelus, 1294 Horusk - Hurusk (1360), 1364 Hruschfálva, Hruskafálva, ale roku 1368 až ako Grusssov, 1386 ako Graucza, 1495 Gravross, 1500 Hrussow, 1773 Grussow, 1786 Hrussow, maďarsky Kortvélyes a až do roku 1918 ako Szépeskortvelyes, nemecky Grausch alebo Birndorf.

Od roku 1918 (viď záznam z roku 1927 ako Spišský Hrušov nad Hornádom). Z tohto územia kráľovná Alžbete v hrade Scipis darovala so šľachtickým právom jeden pluh zeme "ZEDLYSKE" - blízko zeme ZALANK a WITK, Filipovi, zaťovi Zolochovmu, strelcovi de Sadvar. Roku 1280 kráľ Ladislav IV. to potvrdil Filipovi a Pavlovi, synovi ZEGIM, ale s tým, že Filip bude platiť kráľovi uncu zlata.

Časť obce Spišského Hrušova patrila r. 1279 spišskému kráľovskému domíniu. Od konca 14 stor. ju vlastnili kartuziáni z Červeného Kláštora. Pôvodný kráľovský majetok sa r. 1279 stáva majetkom šľachty Theokeovcov a Mariássyovcov.

Je potrebné konštatovať, že z množstva miestnych slovanských názvov ani jeden nehovorí proti ich slovanskosti, ako to dokladujú aj dokumenty z 13. storočia. Niektorým nemožno prisúdiť ani východoslovanský ani južnoslovanský pôvod.

Cholera a sedliacke povstanie r. 1831

Okrem vojen a povstaní sužovali našich ľudí neúrody, hlas a rôzne epidémie. V roku 1615 suchota a s tým spojené hlad a choroby. Roku 1631 bolo také sucho, že nebola ani žatva v tom vlastnom slova zmysle, podobne i v roku 1726. V rokoch 1830 a 1831 bola neúroda a s tým spojený veľký hlas. Zemiaky sa na Spiš dostávali pomaly, ako pestovaná okopanina. V roku 1831 sa rozšírila epidémia cholery najmä na východoslovenských stoliciach.

Vrchnosť v snahe jej šíreniu zabrániť, využívala dovtedy známe hygienické protiopatrenia, i keď nie tie, ktoré používala sama. Nevedomý ľud s predsudkami to považoval za otravu a začal sa búriť. Vzbury smerovali proti svetskej vrchnosti. Začali v Zemplíne a postupne prerástli aj na Spiš, aby nakoniec vyústili do sedliackeho povstania. Hlavnou príčinou povstania nebola cholera, ale hlad a nedostatok potravín a tiež neznesiteľné podmienky, aké vytvárali zemepáni pre poddaných.

" 12. a 13. augusta došlo ku vzbure aj v Spišskom Hrušove. Vzbúrenci napadli pánske kaštiele, a keď v nich nenašli zemepánov, ktorí sa poukrývali, v čom vzbúrení sedliaci videli nepriame priznanie k vine, kaštiele vyrabovali. "

Vláda narýchlo zorganizovala oddiely vojska, ktoré boli skoncentrované v Levoči. Taktiež bol vyhlásený náhly súd a šľachta začala s pomstou. V spišskom Hrušove bol odsúdený 1 poddaný na smrť obesením / Ján Tancoš /. Podľa ústnej tradície šibenica mala stáť na Legátke, kde dnes stojí kríž. Ostatní vzbúrenci boli odsúdení na derešovanie, korbáčovanie a do ťažkého žalára. Celé povstanie ukázalo na neudržateľnosť feudálneho systému a na jeho hlboké rozpory a najmä na nutnú zmenu pomerov, ku ktorým došlo v revolučnom roku 1848/49 - zrušením poddanstva.

Na choleru v Spišskom Hrušove ochorelo 84 občanov, z toho 26 sa vyliečilo a 58 umrelo. /viď časť výkazu o cholere na Spiši r. 1831, ŠA. Levoča, 13./

Po zrušení poddanstva v roku 1848 sa ako hlavný výdobytok uvádzal do života len postupne pre značný odpor šľachty. Napriek tomu priniesol na vidieku do života urbariálnych sedliakov zasadnú zmenu, i keď viacerí sa museli z poddanstva vykúpiť. Ale sedliak sa stal slobodným gazdom a hlavne, že mu odpadli poddanské povinnosti voči zemepánom. Stal sa vlastníkom pôdy, na ktorej pracoval. V 50. a 60. rokoch 19. stor. dochádza i v obci ku komasácii pozemkov.